Gedichte von Jana Kmiťová

Bratovi

keď hráš

má viola toľko strún

koľko tvoja dlaň čiar

a jej drevo je mäkké ako perníkové cesto

ktoré sme ako deti spolu miesili

poď braček

sadni si na chvíľu ku mne

a zabudni že naše cesty vedú

more je len šálka čaju

nad ktorou si ostávame

neustále nadohľad

* * *

dni kráčajú cez mŕtvoly

takmer slávnostne

takmer slepo

ako cez kameň

prechádzam z izby do izby

počas dní ktoré sú nocami

počas nocí ktoré žiaria ako deň

nikto ma nepresvedčí

že už nie si

ležíme chvejúc sa vedľa seba

v záhrade zlomených stromov

a keď plačeme

sú naše tváre nebom

* * *

nemožné vysloviť

nemožné zamlčať

pohyb popínavých rastlín

vnútri môjho tela

otvorím dvere

a vstúpi okamih

v ktorom je všetko možné

od prvého dotyku s neznámym

po posledný dotyk so známym

blesky a sneženie

* * *

povedz len slovo

a skúsim znova žiť

povedz len slovo

a budem znova hudbou

snívam o tebe celú noc -

ráno pobrežie posiate najkrajšími mušľami

nezdvihla som ani jednu jedinú

povedz len slovo

a rozbehnem sa k tebe po mori

* * *

každý výdych

ma vedie k tebe

tvoj sláčik s rozpustenými vlasmi

koža vetra pod tvojimi prstami

noc zosvetlela

dážď ostal stáť

a načúva

a ja

tvárou podopieram nebo

opretá o neuskutočniteľný

okamih

( Čierne) Ľalie

(tri básne pre Jevgenija)

I.

ako vietor

ukrytý v dlani

ktorá padá

ako dážď

ktorý nenávratne

stúpa

ako hračka

ako zbraň

ako pohľad na ktorý

nezabudneš

vo mne nekonečne

ďalej rastú

tiene mŕtvej ľalie

II.

dieťa

dnes ja potrebujem

tvoju malú dlaň

na mojom čele

aby som mohla

zaspať

v túto noc

bez hviezd a bez tmy

drž ma pevne

drž ma pevne

keď ma vietor odnáša

ako krehkú ľaliu

do diaľok

z ktorých niet návratu

III.

tvoje vlasy

ako tisíc štetcov

hladia moju tvár

a v tvojich očiach

odkvitnuté ľalie

znova rastú

čím ďalej sa vzdiališ

tým väčší je tvoj

tieň vo mne

a tvoje slová

ako nenavrátiteľný

nepostihnuteľný

nezastaviteľný dotyk

nekonečne prúdia

v žilách mojej jantárovej kože